Výsledková listina literárnej súťaže Petržalka - miesto, kde som doma

Výsledková listina literárnej súťaže Petržalka - miesto, kde som doma

 

POÉZIA

Kategória – deti a mládež od 12 do 15 rokov;

Michal Šimon Hradský – Sen

Kategória – mládež od 16 do 19 rokov;

Magdaléna Martišková – Sídliská sú tu mäkké

Kategória – dospelí;

Bc. Barbora Hózová – Domov

 

PRÓZA

Kategória – deti a mládež od 12 do 15 rokov;

Soňa Juríkova-Vodová – Tak toto mi nikto neuverí

Kategória – mládež od 16 do 19 rokov;

Hana Lazíková – More

Kategória – dospelí;

Peter Janoviček - Prechádzka Petržalkou naprieč časom

Sen

Láskavý dotyk nežných rúk
v dlhom a tichom objatí.
Povedz, čo nestihneš dopovedať
pre dĺžku a mlčanlivosť sna.

Si krásny, krásna – aký, aká si:
Si pre mňa všetkým ...
Zorou na obzore i dojatím,
si krehká a jemná ako oblaky.

Len pre teba som doteraz žil v čakaní a nádeji,
že dlh životu s tebou splatím ruka v ruke:
že s tebou zmoknem v letnej búrke
snov a sklamaní.

A že ťa neopustím
i keby planéty padali, z neba.
Mali sme milión možností,
vybrali sme si navzájom seba:

A túlali sa svetom v snení - tam ďaleko, po zotmení,
kde slnce svoj obraz premieňa a nechce sa zobudiť do nového dňa.
Mať rád a milovať znamená  meniť svoje srdce z kameňa
na vlákno nehy.

Michal Šimon Hradský

Sídliská sú tu mäkké

narýchlo vytiahnuté z rúry
otáčané o 180 stupňov na každom rohu zvlášť 

celé bloky s príkro smotanovým brizolitom
vylízaným z názoru posledných usadlíkov
ktorým nestačili zdurené poschodia
plné odstrihnutých chlpov z podpazušia
čo sa nezmestili do vreciek kam podvádzané sadili nádej
vytieňovanú do šera odmietnutej fresky 

pamätáš?  bolo to v tom Hanákovom filme 

Ružové sny a čierne chlpy

bol to rituál neveriacich cigánok  a my si tu klameme rovnako
rovnako je to celé pritiahnuté za vlasy a za deti s kľúčikmi na krkoch

koľko si ty minul centier na meter štvorcový kým si tu periférne dorástol 

nakoniec si aj tak ľahneme na tomto gradiente
niekde medzi podlažia
budeme sa hadiť
až sa zmeníme na poplazy
potiahneme tepny pozdĺž blokov
vytvoríme možno ďalší zakladač
migračnú identitu v ňom vytrieme dosucha
a medzičasom vymrieme

ty po praslici a ja pomlčím

Magdaléna Martišková

Domov

Domov, je tá časť hrudy,
za ktorou tvoje srdce strmhláv uteká. 

Domov je pocit dúhy,
keď stretneš  blízkeho človeka. 

To sú tie ruky,
hoc nevidno ich,
láskou ťa objímajúc  po celé tie roky. 

Miesto, kde cítiš vánok na duši,
utekáš do spomienok,
do oázy na púšti.

Bc. Barbora Hózová

TAK TOTO MI NIKTO NEUVERÍ

Kocúr sleduje ako dážď padá na okno v obývačke. Vonku jemne prší, nefúka. Ľudia majú dáždniky, pod jedným z nich by mal byť Ryan. Kocúr sa vyšplhal na Ryanov klavír ktorý stojí rovno pri okne. „Už ho vidím!“ Povedal Kocúr. Ryanov červený, štrikovaný sveter a vlasy žiarivé ako slnko by spoznal aj na sto míľ. Ryan vytiahol kľúče z vrecka jeho nohavíc a odomkol bráničku do záhrady. Šiel popri ružových kríkoch, ktoré obzvlášť rozvoniavajú, keď prší. Otvoril dvere od domu. Celý nafučaný si vyzul čierne, zablatené  tenisky a zhodil z chrbta zmoknutú, školskú aktovku. Kocúr k nemu rýchlo pribehol a začal rozprávať. „Ryan! Ryan! Ahoj! Tak si mi chýbal! Prečo si taký smutný? Čo sa ti stalo?“                                                       

„Dostal som štvorku z fyziky!“ Jeho líca očerveneli pri pomyslení ako mu to zhorší priemer. No potom ako by do neho blesk udrel! Zmeravel, pomaly sa pootočil a pohľad mu padol na Kocúra. Ako keby uvidel ducha. „Ty...ty... ty rozprávaš?“ „A ty ma počuješ?“ Kocúr sa pozrel na svojho pána a chvost stiahol dole. Obaja boli biely ako stena, začali cúvať. „Ty nemôžeš rozprávať! Si len pes a psi nevedia rozprávať! Toto je určite len zlý sen a aj tá štvorka z fyziky je zlý sen! Celý tento deň je len jeden veľký sen, mňa mama za chvíľku zobudí, ja potom pôjdem do školy, dostanem jednotku a potom, keď sa vrátim domov ťa pohladkám po hlave a ty začneš štekať!“ Aj Kocúr, aj on boli veľmi vystrašený. Ryan si nahováral, že to je sen. Kocúr rozmýšľal ako je možné, že ho počuje jeho pán, ktorý je človek a on je pes. „ Ryan, ja si myslím, že toto nie je sen. Musíme zistiť čo sa nám stalo, presnejšie tebe. Ako je možné, že mi rozumieš?!“ No Ryan kocúra nepočúval. Raz mu niekto v škole povedal, že ak sa niečím pichneš, alebo udrieš, v sne to nebude bolieť. Takto vždy zisťoval, či sa mu niečo sníva, alebo je hore. Utekal do kuchyne, otvoril zásuvku a vytiahol vidličku. Jednu ruku si položil na stôl, v druhej držal vidličku.  „AAAAAAAAAA!!! TOTO NIE JE SEN! OPAKUJEM, TOTO NIE JE SEN!“ Kocúr za ním dobehol. Ryan sedel na zemi, z očí mu tiekli slzy od bolesti. Kocúr ku nemu podišiel a oblízal mu tvár. „Ryan, kamarát môj, vidíš? Toto nie je sen. Poďme si sadnúť na pohovku a nejako to vyriešime.“ Chlapec si utrel slzy a nasledoval svojho psa Kocúra. „Čo si dnes robil? Opíš mi celý deň. Od tvojho zobudenia až kým si prišiel domov. Niečo sa ti muselo prihodiť. Nevšimol si si nič divné?“ Kocúr sa mu vyšplhal na kolená a ľahol si do jeho lona. „No... tak zobudila ma mama, tak ako vždy o siedmej ráno. Potom som išiel do kúpeľne a umyl som sa. Prezliekol do uniformy... počkaj dnes som si dal každú ponožku inú, pretože som nevedel nájsť ani jeden rovnaký pár, Nemôže to byť tým?“ Kocúr sa na Ryana pozrel s veľkým údivom a sarkasticky mu odpovedal. „Jaaaj, to musí byť ono. Ty si vážne génius.“ Ryan sa pyšne pozrel na Kocúra a vďačne mu za kompliment pohladkal hlavu.

Jemu asi nedošlo, že kocúr to nemyslí vážne. Na to mu Kocúr odvrkol. „Ty inteligent, ja sa ani nečudujem, že si dostal štvorku. Kde si nechal rozum? Som si istý, že to tie ponožky nespôsobili.“ Ryan sa urazil, no teraz na trucovanie nemal čas, tak pokračoval v rozprávaní o jeho dni. „ Tak dobre, kde som to skončil... Zjedol som chlieb s avokádovou nátierkou, zobral aktovku a odišiel do školy. Po ceste tam sa nič špeciálneho nestalo. Autobus ako vždy meškal dve minúty. Potom som utekal rovno do triedy. Nestíhal som vyzliekanie svetra a prezúvanie v šatni. Mali sme fyziku a náš profesor mal mrcha náladu. Cez prestávky sa tiež nič nestalo. Chalani mali znovu boxerský zápas a baby išli do bufetu, ja som si radšej čítal knihu. Nechcem aby mi vybili zuby. Jednému spolužiakovi omylom vyhodili tenisky von oknom, tak museli ísť za profesorkou, ktorá mala dozor, aby ich pustila ich zobrať. V jedálni sa tiež nestalo nič zaujímavé. Po vyučovaní som utekal rovno domov. No asi prvýkrát za sto rokov autobus nemeškal a ja som nestihol nastúpiť. Išiel som teda peši. Začalo pršať a ja som vytiahol dáždnik. V tom ako keby ma niekto praštil po hlave a hrozne to zadunelo. Padol som na zem. Keď som sa spamätal, stálo okolo mňa asi desať ľudí. Zistil som, že ma trafil blesk.“ Kocúr na Ryana vyvalil oči a vystrašene na neho zvrieskol „TEBA TRAFIL BLESK?! Prečo si mi to ihneď nepovedal? Ako to, že si živý a zdravý?“ „Ja neviem, proste žijem...“ „ Ryan, som si skoro istý, že to nebol obyčajný blesk a preto mi rozumieš.“ Ryan pohladkal Kocúrovu hlavu a povedal mu „ Asi hej. No berme to z tej dobrej stránky, teraz ti aspoň rozumiem. Môžeme sa od teraz o všetkom rozprávať.“  „Máš pravdu. Je to skvelé.“ Kocúr začal vrtieť chvostom a pritúlil sa k svojmu pánovi, ktorého mal najradšej na celom svete. Potom mu niečo prišlo na rozum. „ No povedz, prečo si ma pomenoval Kocúr, veď ja som pes? To nedáva zmysel.“ Ryan sa zasmial a povedal mu „ Je to vtipné, každého to vždy rozosmeje. Ale ak sa ti to nepáči, môžem ťa volať inak.“  „Nie, meno Kocúr sa mi veľmi páči.“ Zobral svojho miláčika do rúk a silno ho objal. Kocúr sa pousmial a riekol. „Ja som sa čudoval, že prečo tu smrdí niečo spálené. Nakoniec si to ty. Je ťa cítiť, ako spálený toast.“ Ryan sa zasmial a súhlasne pokýval hlavou. Kocúr ešte dodal „ Radšej to nikomu nepovieme. Ľudia sú divný. Určite by nás oboch hodili do nejakého laboratória a začali nás skúmať. To myslím, že nechceš.“ „Dobrý nápad. Bude to naše malé tajomstvo.“

Od vtedy sa Ryan a Kocúr rozprávali každý deň. Niekedy si to ostatný skoro všimli, no oni dvaja sú prefíkaný a vždy to zamaskovali.

Sofia Juríková – Vodová

More

Vlasy jej vejú vo vetre. Stojí na moste a pozerá sa, ako rieka dole hľadá svoj cieľ. More. Miesto kam sa má dostať, kde má naplniť svoj osud, kde má patriť. Dievčina sa obzerala okolo seba. Zdalo sa, že je zmätená. Ona svoj zmysel asi ešte nenašla a možno ho už ani neplánovala hľadať...

,,Č-č-čo to robí?" koktal Fred.
,,Netuším, ale stojíme tu už dobrých 10 minút! Vám sa ešte chce pozerať na tú vodu?" vyštekol Angus.
,,Mne sa tá voda páči. Ktovie koľko v nej môže byť rýb," nadchýnala sa Joy, ,,Mali by sme sa ísť pozrieť bližšie."
,,Nech ti to ani ne-nenapadne. M-m-môžeme spadnúť!" varoval Fred.
Angus sa prestal pozerať na vodu, videl totiž príležitosť.
,,A čo keď skočí? Mal by som prebrať velenie! Síce je tento svet o ničom a je tu s vami nuda, ale nechcem, aby sme skočili." povedal a postavil sa zo svojho miesta. Bol pripravený prebrať velenie. Fred mu však skočil do cesty a zdesene na neho hľadel.
,,N-n-nie!" zapišťal.
,,Vypadni mi z cesty! Chcem nás zachrániť!" hučal Angus.
,,Už na nás za-zabudla a je tu ba-bariéra. S-s-skúsme to inak." bojazlivo argumentoval Fred.
,,No a čo, že zabudla?! Spomenie si! A nemyslím si, že je tá bariéra taká pevná... Ja by som to zvládol!" snažil sa ho prehovoriť Angus.
,,Vyzerá to ako bublina, ale nepraskne tak ľahko. Hrala som sa s ňou, veď je to to najzábavnejšie, čo tu je!" prezradila Joy, hrdá, že vie viac ako oni.
Angus však nestrácal čas, a čo najrýchlejšie sa rozbehol. Natočil sa bokom. Tesne pred bariérou vyskočil. Bol pripravený na hladký prelet skrz. Avšak bublinová bariéra nepovolila. Odrazila ho späť. Letel pekných pár metrov a pristál rovno pred Joy.
,,Vidíš, vravela som! Ha-ha-ha!" smiala sa na ňom.
Angus na ňu zazrel, no nepovedal ani slovo. Zozbieral sa zo zeme, oprášil sa a zdalo sa, že je v poriadku.
,,T-t-takto to nepôjde. Má-máte iný nápad? Ja-ja, " zafňukal Fred a vrátil sa na svoje miesto, ,,Ja nechcem, aby sme skočili."
,,Keď nevieme prebrať velenie, čo môžeme spraviť?" hundral si popod nos Angus, ktorý už znova sedel na svojom mieste.
Na chvíľu sa všetci ponorili do svojich myšlienok. Bolo vidno, ako sa im krútia kolieska, ako sa im parí z hlavy. Nad malou Joy sa dokonca zjavil nápis loading.

Znova sa poobzerala okolo seba. Široko ďaleko nebolo ani živej duše. Dievčina sa predklonila ponad zábradlie. Možno počula Joy a rozhodla sa splniť jej želanie... Kvôli rozbúrenej hladine však nebolo vidno ani jednu rybu. Povzdychla si. Nechcelo sa jej už viac čakať.

,,V-v-vidíte, čo robí?" odrazu splašene kričal Fred.
,,Musíme konať! Kašlať na to či si spomenie! Tu ide o nás všetkých!" strácal nervy Angus.
Teraz už nikto nenamietal. Zdalo sa, že situácia je vážna. Naozaj im už nezáležalo na tom, či si spomenie, vedeli však, že cez bariéru sa nedostanú. Všetci sa znova zahrabali do svojich myšlienok a snažili sa nájsť odpoveď.

,,Mohli by sme jej ukázať slniečko!" odrazu sa víťazoslávne škerila Joy.
,,Ten spratek má niečo do seba." chválil ju Angus.
,,Ch-chceš jej poslať správu?" čudoval sa Fred.
,,Je to možnosť ako ju odhovoriť alebo jej povedať, aby nás nechala ísť na povrch. Ak sa jej to nepáči, ja s radosťou preberiem velenie!" s novou iskrou hovoril Angus.
,,Tak dajte packy!" tešila sa Joy.
Fred neváhal a chytil ju aj Angusa za ruku. Angus pretočil očami a s nechuťou sa ich chytil. Zavreli oči a sústredili sa. O malú chvíľu bolo vidno ako sa malé obláčiky vznášajú smerom hore.

,,Sme tu s tebou." ozývalo sa jej hlavou. No ona sa nezľakla, vedela, že sú tam. Prežila si s nimi veľa zábavy a koľko starostí jej narobili, keď na začiatku preberali velenie bez toho, aby o tom vedela. Zachechtala sa. Áno, jej alter egá vedeli narobiť šarádu. Nechápala však, prečo ich počuje. Brala totiž lieky, predpísala jej ich doktorka, na jej disociatívnu poruchu osobnosti. Rozhodla sa však, že si vypočuje, čo majú na srdci a lepšie sa započúvala do svojho vnútra.
,,Na maličkostiach naozaj záleží. Všetko si užívaj."
,,Aj keď je to niekedy ťažké, nikdy v tom nemusíš byť sama."
,,Vždy sa nájde niekto, kto ťa podrží a pomôže ti."

,,Zaslúžiš si oddych."
,,Aj keď sa cítiš stratená, raz sa určite nájdeš."
,,Nemusíš byť ako tá rieka. To čo máš, to je to na čom naozaj záleží."
,,Aj keď ich nevidíš, rybky sú vždy vo vode."

Netušila, prečo jej to chceli povedať, ale rozhodla sa prijať to ako rady od starých známych. Rozmýšľala nad nimi a bola za nich vďačná, hoci jej vŕtalo hlavou, prečo cítili potrebu ozvať sa. Stále nevedela, ako je možné, že ich počuje aj keď berie lieky. Tým najhorším obdobím si už predsa prešla. Nepoznala odpoveď, ale bola rada za slovká útechy, ktoré od nich dostala. Vedela, že tu vždy budú pre ňu.

Bola priveľmi zamyslená, a keď začula kroky za sebou, strhla sa. Jej srdce zahorelo radosťou a rozbehla sa k nemu. Síce prišiel neskôr, ale prišiel a to jej stačilo. Objali sa. Vedela, že kým má jeho všetko bude v poriadku. Nepotrebovala väčší zmysel, nepotrebovala ho hľadať. Pretože on bol jej morom. Nemusela pátrať po svojom osude, po svojom mieste vo svete. Stačilo, že niečo znamenala pre neho. Že niečo znamenala pre ľudí okolo seba, že im na nej záležalo.

Hana Lazíková

Prechádzka Petržalkou naprieč časom

S Petržalkou a jej dejinami je spätý život našej rodiny. Ešte v dobách, kedy sa volala Engerau, či Ligetfalu, tu kúpil otec mojej starej mamy pozemok s domom a marhuľovým sadom. Ich rodina bývala v Starom meste a do Petržalky jazdievali na bicykloch cez Starý most. Potom prišla Druhá svetová vojna a do záhrady sa dostali už iba s pasom, lebo Petržalka patrila Nemeckej ríši.Po vojne babkin otec záhradu predal, ale Petržalka zasiahla do života ďalšieho člena našej rodiny.

Starý otec mal sedemnásť rokov, keď boli po vojne spolu s tromi malými sestrami a rodičmi ako Maďari vyhnaní z mesta a usídliť sa museli v Petržalke, v prázdnych domoch po predtým vyhnaných Nemcoch. Dedkovi rodičia sa z núteného exilu domov do Bratislavy už nikdy nevrátili a pochovaní sú na Petržalskom cintoríne. Keď sa narodila moja mama, jej „petržalská“ babka ešte žila a stihli jej ju prísť do Petržalky ukázať - takže v Petržalke sa ocitla už ako malé dieťa.

Otec sa sem prisťahoval z Trnavy v auguste roku 1961 a s rodičmi bývali na Lysenkovej ulici. Zažil teda ešte atmosféru starej Petržalky. O takmer deväť rokov sa jeho rodina sťahovala z Petržalky do inej časti mesta, ale pre môjho otca to bolo iba dočasné sťahovanie. Mojim rodičom bol totiž po svadbe, a to v roku 1981, pridelený byt práve v Petržalke. O rok neskôr som sa im narodil ja a ako rodený Petržalčan tu žijem celý život.

Z detstva mi v pamäti najviac utkvela spomienka na kolotoče pri Dunaji. Prechádzka do lunaparku bola pre nás s bratom malým sviatkom. Počas májových dní kvitli gaštany na nábreží a vo vzduchu bolo okrem vône tulipánov cítiť cukrovú vatu a pukance. Najviac sme milovali jazdu na starom detskom vláčiku či strašidelnú dráhu Peklo, ktorá až v priebehu nášho dorastania stratila pre nás svoju desivú auru.

Spomínam si na  dunajskú hrádzu, ktorá bola v tej dobe úplne iná, než ako ju poznáme dnes. Žiadny prúd cyklistov, či bežcov. Nerovný asfalt a popri ňom drevené stĺpy s elektrickým vedením. A keď nadišla zima, tak na hrádzi sa najlepšie sánkovalo! Dlhší a strmší svah, než ten na násype hrádze pri jazdeckom areáli, sme nikde inde na sánkovanie nemali. Až kým otec neprišiel na nápad, chodiť sa sánkovať na bočný svah jedného zo zjazdov z Prístavného mosta. To bola tá pravá adrenalínová sánkovačka, ktorej sa vyrovnala iba tá na Somárskej lúke na Kolibe.

Dnešné deti už žiaľ v meste nezažijú zimu, aké zažívali ešte naši rodičia. Ja si na takú pravú zimu pamätám iba z detstva a tiež je spojená s Petržalkou. Hádam to bola ona snehová kalamita roku 1987, kedy v Bratislave napadlo 65 centimetrov snehu. Teplo naobliekaní sme sa s rodičmi vybrali kamsi za hrádzu k Dunaju a snehu bolo toľko, že otec z neho pre mňa vybudoval celý snehový dom. Dokonca s oknami, ktoré mali namiesto skla, kusy ľadu.

Keď nebolo času chodiť sa sánkovať na hrádzu, musel stačiť aj plytký svah pri dlhom paneláku na dnešnej Bulíkovej. Tam som aj po prvý raz stál na detských lyžiach a snažil sa zjazdiť tých pár metrov zasneženého nakloneného trávnika pred panelákom.

Prvé plavecké pokusy som podnikal na našom najznámejšom jazere Draždiaku. Oproti dnešným časom to bolo divoké kúpanie. Jedna búda s bufetom a žiadne športoviská, aké sú tam dnes. Niektorý deň počas letných prázdnin, začiatkom deväťdesiatych rokov, sme sa vybrali na Draždiak s mamou a bratom. Počas kúpania sme s bratom vyhladli a v bufetovej búde čapovali iba pivo a kofolu. Zachránila nás akási stará pani, ktorú sme okamžite nazvali „langošovou“. Iniciatívne využila „dieru na trhu“ a doma v kuchyni vysmažila langoše, ktoré si potom naložila do tašky na kolieskach a prišla ich predávať priamo na pláž pri Draždiaku. Pamätám si, že ju obliehala skupinka malých chlapcov, ktorí od nej lákali langoše zadarmo. My s bratom sme mali od mamy iba päť korún, čo však na langoš nestačilo, lebo stál viac. Na naše prekvapenie „langošová pani“ povedala, že my máme aspoň nejaké peniaze a langoš nám predala aj za tých päť korún. Ostatné deti iba ticho závideli, ako sme si s bratom spokojne langoš delili na polovicu.

Pamätnými sú pre mňa roky stredoškolskej dochádzky, ktoré som prežil na Vranovskej ulici v Petržalke. Lokalita okolo kúpaliska Matadorka mala nezabudnuteľné čaro. Ešte aj dnes je to miesto, kde akoby zastal čas. Štvrť rodinných domov, v kombinácii so starými bytovkami a priemyselnými objektmi, navodzuje úplne inú náladu, než má zvyšok Petržalky. Neďaleko sa nachádza Pečniansky les, ktorý mal pre mňa vždy tak trochu nádych tajomna. Bývalé strážené pohraničné územie, so starými bunkrami, schovanými v hustom zelenom poraste. Prostredie, v ktorom rád snívam o tom, ako Petržalka vyzerala kedysi.

Obľubujem porovnávať staré mapy Petržalky s tými aktuálnymi, a snažím sa predstaviť si, ako to vyzeralo kedysi na mieste, kde dnes stojí náš panelák. Rovnako zbieram staré fotografie, ktoré ukazujú už zaniknuté podoby miesta môjho bydliska.  Nezregulované Chorvátske rameno vtedy na našom okolí vytváralo spleť vodných plôch, lemovaných hustými lužnými lesmi. Kde tu stála horáreň či hostinec. Aký obrovský rozdiel oproti dnešnej džungli, žiaľ už iba tej betónovej.

Napriek hustej zástavbe, však čosi zo starej Petržalky, ktorú kvôli množstvu zelene kedysi volali aj „pľúca Bratislavy“, pretrvalo až do dnešných dní. Keď človek vyjde z domu, tak v Petržalke má v pešej dostupnosti vždy aspoň nejaké miesto v prírode. Či už smerom k Dunaju, Sadu Janka Kráľa, Draždiaku, či Pečni. A aj uprostred sídlisk zostali zachované malé kúsky lužných lesov, ako napríklad v lesíku v Starom Háji.

Tieto miesta sa stali aj pre mňa cieľom každodenných vychádzok počas neľahkého obdobia posledného roka, kedy sa človek počas opakujúcich sa lockdownov inde do prírody nedostane. Rovnako sa sem chodia prechádzať aj tisíce iných obyvateľov našej mestskej časti. Príroda tak „dostáva zabrať“ o čosi viac, než bola doteraz zvyknutá. Malo by nám teda záležať na tom, ako si prírodné pamiatky Petržalky uchováme pre budúcnosť. Byť ohľaduplný, nezanechávať po sebe odpad, či nerobiť v lesoch hluk, by malo byť samozrejmosťou.

Ďalším stupňom by mohol byť záujem o dianie okolo seba. Strážiť ďalšie nežiaduce zahusťovanie petržalskej výstavby, znečisťovanie prírody, či vandalizmus. A nezabúdať, že spolu s nami ľuďmi, v Petržalke žije aj obrovské množstvo zvierat. Na ne by sme mali brať ohľad napríklad počas Silvestrovských osláv, kedy naše sídliská pripomínajú vojnový stav.

Zásadným bodom, ktorý bude z hľadiska dlhodobého prežívania na panelákovom sídlisku kľúčovým, bude adaptácia Petržalky na nepriaznivé zmeny klímy. Priemerná teplota nám stúpa z roka na rok a bude čoraz náročnejšie, najmä pre starých ľudí, prežívať horúce letá v panelákových bytoch.

Generácia našich rodičov zmenila Petržalku na úplne iné miesto, než akým bolo počas celej jej dovtedajšej histórie. Tento fakt už nezmeníme, je však teraz na nás, aby sme našu mestskú časť urobili obývateľnou aj pre budúce pokolenia. Začať môžeme tým, že podporíme masívnu výsadbu stromov a Petržalku opäť urobíme zelenými pľúcami Bratislavy.

Peter Janoviček

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Najbližšie podujatia